times

16.02. 2003

Práve v tento deň som sa rozhodol začať písať možno jednu z najrozsiahlejších diel. Pokiaľ sa to podarí tento dokument nebude len rozprávaním historickým o tom čo sa vlastne v tento deň a nasledujúce dni stalo ale taktiež bude o tom ako ďalej postupujem vo vlastnom živote. Budem tu písať všetko čo ma len napadne aj hovadiny je to jedno. Možno raz tento dokument otvorím a ako dedko v domove dôchodcov možno s nejakou babkou sa budem smiať na tom čo som za ten krátky život stihol vyviesť a možno si uvedomím aj kopu chýb ktoré som v tomto živote urobil.

Začnem teda rozprávanie v tento deň. Momentálne je 19:52 podľa počítača. Udieram poslušne do klávesnice počítača
Zajtra zaklope na bránu života deň ktorý je mi dosť nepríjemný a síce pondelok čo zároveň znamená aj nástup do školy čo v preklade pre mňa znamená niečo ako mor ktorý ma prenasleduje 11 rokov a ešte ma bude prenasledovať približne 2-roky.
Priznávam pre idiota je škola trest s nekonečným bičovaním a pre inteligenta je to hra na  15minút. Ja prakticky ani neviem čo je to detstvo. Čo asi odpoviem mojím deťom keď sa ma opýtajú na moje zážitky s detstva. Čo im poviem " no viete ja som sa učil " alebo budem taký šikovný a niečo narýchlo vymyslím.
Je zvláštne že nad týmto uvažujem práve dnes keď v podstate detstvo ešte len prežívam. Mám síce 17 ale za dospelého sa nepovažujem. Tak tu ste asi spustili výbuch smiechu ale zamyslite sa ako žili možno naši rodičia alebo prastarí rodičia a ako žijeme mi. Myslím že dnešná civilizácia sa nedokáže odtrhnúť od svojho napredovania. Každý chce mať veľa všetkého . Chcú zarobiť chcú domy, bazény, autá a tak ďalej. Ale zamyslí sa dnes niekto aj nad takými prirodzenými vecami ako sú život a jeho zmysel. Zamyslí sa niekto nad tým prečo vlastne žije. Prečo tečie voda a prečo sa piesok sype. Prečo je jeden šťastný a druhý smutný. Zastavíme sa niekedy nad tým ako je druhým či sa ženieme len do obrovskej hmly v ktorej čím ďalej tým viac strácame svoju dušu svoju myseľ ľudský cit a pre krásu a dobro zmysel. Poradím vám jednu vec ako si pozrieť svet tak trochu z inej strany ako ste ho schopný vnímať možno aj v tomto okamihu. Keď pôjdete po meste alebo budete na stanici alebo jednoducho kdekoľvek kde je mnoho ľudí len tak sa zastavte a vnímajte všetkými zmyslami ktoré vám boli dané možno práve na to aby ste na toto prišli. Čo uvidíte. Svet v pohybe. Uvidíte to ako sa hýbe. Každý sa niekam ponáhľa, uteká. Zrejme naháňanú šťastie lenže to nechytia lebo šťastie nieje nikde inde na svete a nikam neuniká. Je len na jednom mieste a to v nich. Možno naháňajú peniaze a tie možno chytia ale šťastie z nich nevznikne. Možno že len dočasné. Ako sa vraví každý človek je strojcom svojho šťastia. Kedykoľvek môžete byť šťastný. Napríklad aj teraz. Ja som si uvedomil že to čo momentálne žijem nieje život ale len akési auto ktoré jazdí po tej istej trase dookola kým sa nepokazí. Niektorý ľudia na to prišli práve keď sa " pokazili ". Uvedomili si cenu svojho a cenu života svojich blízkych práve keď sa stalo nejaké nešťastie a možno nehoda alebo prišla správa o zákernej chorobe a prinajhoršom smrti. Že je pravdou že práve v tej dobe ste si uvedomili ak ste toho človeka skutočne mali radi že možno ste mohli s ním stráviť viacej času. Viac sa mu venovať. Mňa to mrzelo mnohokrát keď som stál na pohreboch ľudom ktorých som poznal. Čo by som dal zato aby som sa mohol s nimi porozprávať a zavtipkovať si. Škoda že bolo neskoro. A vždy keď sa niečo také stane poviem si že začnem inak a budem sa aj ostatným viacej venovať ale po čase sa život dostane do koľají v akých bol predtým a strhne ma táto rýchla doba do svojho víru kým sa znovu nestane niečo čo ma donúti zamyslieť sa nad takýmito myšlienkami.