times

Bez názvu 8

Zvečerilo sa. Na horách pokoj. Pomaly sa valiace oblaky cez štíty hôr napovedali jeseň. Ale aj ten pocit čo sa nedá zameniť
za nič iné. Tak ako vonia zima jar a leto tak aj jeseň má svoju nevýslovnú pokojnú a miestami dramatickú atmosféru.
Zdá sa že život sa spomaľuje a pomaly zaniká. No presný opak je pravdou. Jeseň je neskutočne aktívne obdobie a to
hlavne vďaka tomu že po nej príde zima. Ale tak to už raz v kolobehu života býva. Veci ktorím možno neprikladáme žiadny význam,
veci ktoré už v nás kdesi pomaly odumierajú sú práve v plnej aktivite. A tak mnohokrát je človek nepokojný, lebo nechápe
princíp týchto zmien. Všetko je v prírode a my ako jej súčasť sa snažíme od nej čoraz viac vzďaľovať. No čím sme ďalej tým
viac nás volá k sebe.
Po tých horách kráčal človek. Kdesi v pozadí cez pár pretrhnutých mrakov predralo sa niekoľko lúčov slnka. Už tak neohrejú
ako pred pár mesiacmi ale potešia a pripomenú to čo bolo.
Pevne a sebavedomo kládol nohu na skalistú zem zostupujúc horským chodníkom do údolia. A svet ako na dlani. V očiach dva
plamene, otvorené srdce a kľudná myseľ. Tak človek sám v prírode ako jej súčasť dostáva od nej to čo sa mu inde nedostáva.
Je čas zvážiť svoje cesty a cieľ. Tu človek vidí všetko akosi z nadhľadu. Tak ako pohľadom dolu vidno slabé obrysi
mesta a ciest tak aj
vlastné problémy sú vzdialené. Ba čo viac. Človek sa v nich netopí ale ako vták všetko to sleduje a na všetko má čas.
Je jasné že sa musí vrátiť dolu tou horskou cestou cez kamene les a popri potoku opäť k prvým svetlám pouličných lámp.
No je dôležité nezabudnúť na to čo z hora videl.